Zdravotná prehliadka - ZSSK

Opäť som sa ocitol na starom známom mieste v železničnej nemocnici v Bratislave (na Trnavskom mýte). Tento raz už išlo len o to, či som dostatočne zdravý na to, aby som mohol vykonávať prácu vlakvedúceho. Bol som v tom názore, že kto prešiel cez psychotesty, ten to už má na 70% v kapse. Ráno sa to začalo klasicky, odber krvi a moču. Nebolo to nič hrozné, až na to, že som mal prísť na lačno. Ale po odbere krvi som sa konečne najedol. Potom som dostal rozpis, kam mám ísť na vyšetrenia ešte. Takže sa to začalo. Behanie z poschodia na poschodie, od dverí ku dverá a čakanie od nevidím do nevidím. Presné poradie vyšetrení si už nepamätám. No išlo o vyšetrenia zraku, sluchu, neurologické vyšetrenia, rontgen hrudníka a to je asi tak všetko. Samozrejme všade sa čakalo a behal som s takým papierom, resp. papiermi.
Zrak: ono to bolo v podstate v pohode až na to rozkvapkanie očí, čo akosi štípalo, slzili mi oči a nič som nevidel. Všetko rozmazané. Robili sa tam rôzne testy, ako usporiadať paličky do jednej línie, stláčať tlačítko, keď sa objaví bodka a tak. Po rozkvapkaní ešte nejaký test na tlak. Dalo sa to prežiť. Po rozkvapkaní sa asi do 2 hodín vrátia oči do normálu. Sú dosť citlivé na svetlo vtedy, pretože sa zreničky fajnovo rozšíria takže sa nehanbite použiť slnečné okuliare.
Sluch: To sa robilo u takej veľmi starej pani doktorky, ktorá ma posadila do takej zvukotesnej miestnosti, nasadila mi na hlavu slúchatká, dala mi do ruky ovládač a vždy, keď som začul akýkoľvek tón ma som stlačiť gombík. Sledoval som tú pani doktorku cez okno a pozeral sa na to, ako sa tvári. Tie zvuky boli niekedy naozaj strašne tiché, až som si myslel, že si to nahovára len moja hlava, no stlačil som to. A vždy som sa dobre trafil. Vždy nahodila taký spokojný výraz a pokyvkávala si hlavou. Raz mi púšťala len do jedného ucha, potom do druhého a potom random, raz jedno, raz druhé, proste nečakane.
Rontgen: Prišiel som na rontgen hrudníka, kde som sa do polovice vyzliekol, ostali mi len nohavice. Došiel som k rontgenu, slečna mi ho ponastavovala, postavil som sa tam a urobila pár snímok mojej hrude. Výsledok bol taký, že srdce nezväčšené a plúca v poriadku. Trvalo to asi 2 minúty.
Neurológia: Nič príjemné. No dalo sa to zvládnuť, človek si musí povedať, že chce. Prišielsom do ambulancie, bola tam taká mladá pekná sečna, ktorá ma uložila na posteľ, na hlavu mi nasadila takú masku, popripájala kábliky, ešte na ruky a na nohy štipce a potom mi strekla z takého gélu pod tú masku na vlasy. Nesmel som sa 15min ani pohnúť. Začala robiť testy. Konkrétne išlo o vyšetrenie EEG. No tak si tam ležím, hovorím si, že musím vydržať. Potom ale pustila také svetlo, zavreté oči a ono mi to bliká do tváre, hovorím si, čo tým chce dosiahnuť? Stále som v sebe vtipkoval, ako asi vyzerám a že by to chcelo selfie, aby som sa mohol hanbiť a tak. No to blikajúce svetlo sa zrýchľovalo a mne to nerobilo dobre. Najskôr som videl len také oranžové svetlo, ako bliká. Skrátka cez zatvorené oči to inak ani neuvidíte. Potom sa to zintenzívňovalo a už som videl biele svetlo ako bliká a z toho blikania na mňa pomaly ale isto prichádzalo mdlo. No našťastie to včas skončilo. Tá slečna ma neustále pozorovala, či žijem alebo či ma už umučila a som mŕtvy. Bola to zaujímavá skúsenosť, no dúfam, že sa tak skoro nebude opakovať. Potom som si utrel hlavu do uteráčiku a ešte mi poklepkali po kolienkach a padal som. A už len čakal na výsledky. Konečná bola asi taká, že som vošiel do ordinácie, lekár ma ešte popočúval a povedal, že výsledky sú super. Takže celé doobedie zabité. No bola to podmienka prijatia do ZSSK. Výsledky som potom pekne zaniesol na Rožňavskú 1, teda centrálu ZSSK. Potom už prišli na rad veci, ako nástup do práce, školenia, výcvik ale o tom potom.